Stopom do Turecka part.2

 Stopom do Turecka part.2

Keď sme mali stan rozložený, vytiahli sme spacáky a vliezli do nášho spoločného „domu“. Verča sa ma ešte na dobrú noc pokúšala uštekliť, ale po chvíli to vzdala a mohli sme ísť spať. Na rozdiel od predchádzajúcej noci pri diaľnici v Belehrade,  ma nebudili žiadne hlasy,  čo mi dovoľovalo kľudne spať.

DAY.6

Ráno nás zobudil  Ali, ktorý nám klopal na stan a vedeli sme, že nastal čas odísť. Vstávať sa nám moc nechcelo, ale v priebehu desiatich minúť sme boli pripravení nasadnúť do nášho tátoša. Ali sa medzi tým rozprával s kamarátom, ktorý šoféroval ďalší kamión. Tento krát sme mali namierené priamo do Istanbulu, kde sme mali byť v poobedňajších hodinách. Asi po 60 minútach cesty Ali a jeho kamarát zaparkovali

kamióny na odpočívadle  a povedal, že je čas na raňajky. Pre mňa je to najdôležitejšie jedlo dňa,  aj keď počas stopovania sa veľa krát stane, že na raňajky proste nemáte nič. Preto som bol hrozne rád tejto gurmánskej prestávke a hlasný zvuk v mojom žalúdku naznačoval, že sa neteším sám. Ali medzičasom rozložil svoju „kuchyňu“ a pustil sa do varenia. Bolo zaujímavé sledovať ako si varia šoféri nákladnej dopravy. Chlapi majú na boku kamiónu „skrinku“,  kde je  propánová nádrž, ktorá slúži ako horák a rôzne hrnce panvice atd. Ali varil praženicu s klobáskou a pre Verču šalát. Keď bolo navarené všetci sme si posadali pri drevený stôl, rozložili noviny ktoré slúžili ako obrus a pustili sa do jedla. Popritom sme sa zhovárali a fotili sa s najlepšími kamionistami, akých sme zatiaľ stretli. Bolo úžasné aký milý a pohostinný Ali bol. Počul som o tradičnej tureckej pohostinnosti, ale keď som to videl na vlastné oči bolo to úžasné. Všetci sme si naplnili žalúdky a s Verčou sme umyli riad a nastúpili zase do kamiónu. Veronika obsadila posteľ , kde sa venovala „on theroad“ spánku. Mali sme pred sebou dlhú cestu, a tak sme s Alimpofajčovali a rozprávali o ženách, anglickom pive a iných pre jemnejšie pohlavie nezaujímavých veciach. Cesta pomaly ubiehala a okolo obeda sme dorazili na BG-Turecké hranice.

Zobudil som Verču a s Alim sme sa dohodli, že batohy necháme u neho a keď prejde kontrolami stretneme sa na Tureckej strane,  kde nás vyzdvihne. To sme ešte netušili akú blbosť sme spravili, ale o tom neskôr. Slnko neúnavne svietilo a teploty sa šplhali naozaj vysoko. Bol to krásny pocit, keď sme vedeli, že prejdeme hranicami a sme živí, zdraví a poniektorý aj jemne zaľúbený v Turecku. Na rozdiel od predchádzajúcich hraničných prechodov, tento vyzeral ako keby ho dostavali len pred nedávnom. V „duty-free“ zóne resp.na území nikoho sa nachádzalo dokonca nové obchodné centrum. Mali sme dosť času, lebo hraničné prehliadky kamiónov môžu trvať niekoľko hodín a tak sme sa vybrali dovnútra. Ako prvý som si všimol veľký duty-free obchod a hneď sa do neho rozbehol. Ako prvé som zamieril do oddelenia alko-tabak. Kúpil som tam kartón LM za 11 eur a 1L Finladie za 9 eur. Verča si tiež kúpila fľašu. V Istanbule sme sa mali zúčastniť veľkej CouchSurfing party na lodi, a tak sme sa dopredu a za veľmi dobré ceny zásobili. Obaja sme si spokojný s nákupom kúpili ešte plechovku niečoho chladeného a sadli si pod slnečník pred obchodným centrom. S Alimsme boli dohodnutí, že sa tam s ním stretneme. Čakali sme,  ale Ali stále neprichádzal, my sme nemali jeho číslo a všetky naše veci boli v kamióne. Vedeli sme,  že je tam kolóna nákladnej dopravy čakajúca na prechod hranicami,  a tak sme zatiaľ nestresovali. Keď sme dopili, rozhodli sme sa ísť na tureckú stranu, kde sme ho chceli počkať. Ja, ako  Slovák, som do Turecka potreboval víza. Sranda je, že Česi ich nepotrebujú a Veronika ušetrila 15 EUR. Víza vám dajú hneď do pasu na počkanie. Keď som ich už mal, nič nám nebránilo prejsť do nasej cieľovej destinácie. Na tureckej strane nás vítali pouliční predavači občerstvenia a nachádzala sa tam pomerne veľká mešita. Takže prvé minúty v Turecku a hneď nás zaplavil kúsok arabskej kultúry. Slnko neúnavne pálilo,  a tak sme si sadli pod strom do chládku a relaxovali. Za chvíľku sa z mešity ozvala hlasná modlitba a všetko naokolo na chvíľu stíchlo. Naplno som si uvedomoval našu prítomnosť v Turecku a napadla ma svadobná myšlienka a Verči som povedal, že už je moja manželka. Zasmiali sme sa tomu a ja som spustil svadobný obrad zakončený vetou: „Môžete pobozkať manžela“. Zrejme ešte nebola tá správna chvíľa a k ničomu neprišlo, ale bol som si istý, že ten okamih nastane. Ako sme tam tak sedeli, všimli sme si, že okrem osobnej dopravy okolo nás nič neprešlo. Po asi pol hodinke začalo vychádzať zopár kamiónov, ale ten náš medzi nimi nebol. Takto sme čakali ďalšie asi 3 hodiny, počas ktorých išla Verča späť do „zeme nikoho“ aby sa poobzerala po Alim. Po chvíli sa zo smutným výrazom vrátila čo znamenalo, že Aliho nenašla. Od nášho plánovaného meetingu ubehli asi 3 hodinky a my sme už začali jemne stresovať. Rozmýšľali sme čo spravíme,  ak sa Ali neukáže, bez našich batohov sme boli naozaj stratení. Zúfalí sme stále ležali pod stromom a zrazu sa pred nami z čista-jasna objavil Aliho kolega, s ktorým sme raňajkovali. Povedal nám, že tam máme čakať na Aliho,  ktorý je hneď tam. Túto správu sme prijali s nesmiernou radosťou. Chvíľku sme sa len smiali a objímali. Po tanci radosti sme nasadli do kamiónu a viezli sme sa po do Istanbulu. Okolo 3 PM sme boli na mieste.Ali nás vysadil na predmestí a dal nám informácie ako sa dostať do centra.

 Bolo nám ľúto, keď sme sa lúčili, ale bolo na čase pohnúť sa na ceste ďalej. Ako sme s batohmi na chrbtoch kráčali popri ceste na zastávku, sám od seba nám zastal kamión. Zase sa ukázala Turecka dobrosrdečnosť ,ale šofér nešiel naším smerom a onedlho nám išiel autobus, tak sme poďakovali a kráčali ďalej. Po chvíľke čakania prišla turecká rikša resp. mikrobus. Zaplatili sme 1,5 líry a smerovali sme na miesto kde sme mali vybavené ubytovanie. Cesta prebiehala naozaj akčne. Turci sú šialení šoféri. Za neustáleho trúbenia, brzdenia a prudkých predbiehaní, sme sa blížili k cieľu. Viezli sme sa vyše hodiny a za ten čas sme boli ohúrení  veľkosťou a rôznorodosťou mesta. Cez okno rikše sme videli tradičné trhy, ku ktorým kontrastovali rôzne BurgerKingy, Tesca atd. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že Istanbul je naozaj obrovský. Cely čas to vyzeralo, že sa vezieme cez centrum.  Všade boli najrôznejšie obchody, davy ľudí, ale pri tom sme sa viezli len po predmestiach. Rikša konečne zastavila na našej zastávke a my sme boli radi, že sme jazdu prežili. Napísal nám chalan, u ktorého sme mali bývať a dozvedeli sme sa, že nie je doma a príde až večer. 

Mal na pláne ísť na CouchSurfingpárty a zavolal nás, aby sme išli s ním. Keďže sme nemali veľmi na výber,  súhlasili sme a naplánovali si stretnutie v centre. Po prvýkrát sme vyskúšali istanbulskú MHD, konkrétne električku. Jednosmerná cesta stojí 1.5 TRY, a vždy keď prestupujete,  musíte si kúpiť nový žetón. Po asi polhodinovej ceste sme okolo 9 PM vystúpili v samotnom srdci Istanbulu, kde sa nedalo hýbať. S batohmi na chrbtoch,  ktoré slúžili ako nárazníky na aute sme sa predierali neskutočne hustým davom ľudí až na miesto stretnutia. Pravdu povediac bol som dosť mrzutý z dôvodu silnej únavy a jediné miesto kam som chcel ísť bola sprcha a posteľ. Okrem toho sme mali namierené do klubu, keby som nebol taký unavený určite by som bol rád. 

Stretli sme sa s naším hostiteľom Ilkarom, ktorý bol spolu organizátor CS stretnutia a jeden z hlavných predstaviteľov istanbulskej CS komunity. Ilkar nás zaviedol do spomínaného klubu, ktorý bol asi na 4 poschodiach a samozrejme my sme išli až na úplny vrch, kde bola terasa a parket. Keď sme prišli,  boli sme tam skoro sami a tak som si objednal pivko,  zložil batoh a zaľahol do pohodlnej sedačky, kde som mal v úmysle si pospať. Po asi pol hodinke ležania sa začali zbiehať ďalší a ďalší CouchSurfery,  čo mi prekazilo moje odpočinkové plány. Okolo 23 PM som pokus o spánok úplne vzdal a začal sa pozerať po okolí. Verča sa pri inom stole rozprávala s babami a pri mojom stole boli zase samí chlapi, a tak sme sa dali do reči. Živo si spomínam na Kanaďana, ktorý rozprával tie najneuveriteľnejšie cestovateľské príhody. Spomínal ako si v Kolumbií kúpil koňa a jazdil po okolí a podobne zaujímavosti. Momentálne plánoval cestu stopom po Balkáne konkrétne na miesta mimo civilizácie. Bolo to naozaj zaujímavé rozprávanie, počas ktorého som sa zoznámil aj s mojim budúcim tureckým kamarátom Kaanom. Musím spomenúť, že počas tejto noci mali v akcii tequilu s pivom. Okolo polnoci sme už s chalanmi pri stole mali v sebe asi  tretie kolo a zrazu som si uvedomil, že po únave nie je ani stopy. Ako som sa tak pozeral na Verču, tá sa tiež bavila, ale pri inom stole. Pravdaže do nášho panského klubu by sme ju ani nepustili :).Tequila tiekla prúdom a zrazu nastal čas na tanec. Chytil som Veroniku a po prvýkrát sme sa spolu vybrali tancovať. Únava so mňa celkom upadla, ale moc som nevládal a tak som sa po chvíli vrátil zase k nášmu stolu. Asi o 2PM sa Ilkar rozhodol ísť domov. Nakoniec som bol rád, že sme sa na CS meetingu zúčastnili.

Na cestu k Ilkarovy sme zvolili alternatívny dopravný prostriedok alias rikša. Cesta nám trvala asi pol hodinu a cítil som sa ako v lunaparku. Doprava v Istanbule bola vďaka nočnej hodine pokojná, ale to nebránilo nášmu šoférovi predbiehať všetko, čo bolo pomalšie ako mi. Raz za čas sme sa museli poriadne pridržať. Vďaka tejto adrenalínovej jazde vo mne neostal ani náznak tequili a zase ma premohla únava. Keď som sa zobudil, boli sme už pred Ilkarovým domom a počas môjho krátkeho spánku sme museli ísť naozaj šialene, o čom ma presvedčil výraz na Veronikinej tvári. Ilkar nás privítal u seba doma a naše prvé kroky už tradične smerovali do sprchy. V kúpeľni som uvidel, že Ilkar má normálny záchod a nie Turkishstyle,  čo ma potešilo. Po dlho vytúžených kvapkách teplej vody som ihneď išiel do postele. Počkal som na Verču,  aby som sa jej pokúsil dať pusu na dobru noc, ale zase bezvýsledne. A ako vždy som to nebral ako neúspech, ale ako výzvu :).

DAY.7

Ráno sme sa prebudili čerství ako rybičky a začali trošku vybaľovať veci z batohov. Následne sme zbehli do potravín hneď pod naším domom v dobrom úmysle kúpiť si niečo na raňajky. Tu sme spoznali mladú predavačku,  ktorá nás mala za atrakciu. Nevedela anglicky a stále nám rozprávala niečo po turecky a smiala sa pri tom. Zrejme nechápala, že naše jazykové znalosti turečtinu nezahrňajú. Urobili sme krátky prieskum ulice, na ktorej sme bývali. Mali sme tam naozaj všetko vrátane pekárstva, potravín rôznych kebabov atd. Oboznámení s okolím sme sa pobrali naspäť k Ilkarovy a spravili si krásne a chutné raňajky. Veronika sa ukázala ako veľmi schopná kuchárka a v mojich očiach stúpla ešte o krok vyššie. Na tento „schodík“ sa pred ňou ešte žiadna nedostala, lebo som si vždy držal racionálny odstup. Ona však bez mihnutia oka prebúrala moje pomyselné hradby a ja som nemal silu ani chuť tomu zabrániť. Po vynikajúcich raňajkách sme išli na net,  zistiť čo je nové vo svete sociálnych sietí. Kým Verčachatovala, ja som dal do mrazničky naše poklady v podobe dvoch litrov Finlandie, ktoré sme za veľmi výhodnú cenu kúpili na Turecko-Bulharských hraniciach. 

Na prvý deň sme si naplánovali nenáročný program. Išli sme na prehliadku mesta podľa LonelyPlanet, ktorý Verča aj napriek môjmu neustálemu frflaniu nepustila z rúk. Vyrazili sme asi o 11AM a ako prvé sme sa museli dostať na zastávku električiek neďaleko Ilkarovho bytu. Ako správny gurmán som mal v pláne zjesť toľko kebabu,  koľko sa do mňa zmestí. Počas cesty na zastávku som uvidel hneď dvoch predajcov kebabu. Ceny sa pohybovali na neuveriteľné nízko 1,5 Liry cca. 0,75 c. V centre Istanbulu bez problémov za túto tradičnú pochúťku zaplatíte 5-6 EUR, takže tieto priaznivé ceny v našom okolí ma potešili. Na zastávke sme si kúpili kredit na MHD. Kartičku nám dal Ilkar a my sme si tam len dali kredit. Ak ju nemáte,  dostanete ju kúpiť skoro všade. Akonáhle sme sa sa trošku zorientovali v bludisku liniek, nasadli sme na električku a viezli sa na prieskum jedného z najfascnujútejších miest sveta. Okolo obeda sme dorazili do centra a ako prvé miesto na návštevu sme zvolili starodávne byzantské mestské hradby,  ktoré slúžili ako opevnenie Konštantínopolu. Hradby sa tiahnu takmer celou starou časťou mesta a podľa odporúčaní sme si vybrali časť v Edirnekapi. Na opevnenie sa dalo pomerne ľahko vyliezť a bol odtiaľ naozaj krásny výhľad. Po chvíľke oddychu, fotenia  a vdýchnutia veľkej časti histórie, ktorá aj po tisícoch rokov bola z hradieb cítiť, sme sa vybrali do neznáma. Z hradieb sme videli, že kúsok od nás je Bospor. Nebol to priamo ten slávny Bospor, ktorý rozdeľuje Istanbul na Európsku a Ázijskú časť, ale jeho rameno. Cestou tam sme sa predierali naozaj zaujímavými miestami. 

Myslím, že sme prechádzali cez miesto, kde veľa  turistov nezavítalo. Staré domy, ktoré ledva stáli a všetky pohľady miestnych na nás. Túto krátku prechádzku sme si užili, lebo obaja máme radi typické miestne oblasti,  ktoré sú pred zrakmi bežných turistov skryté. A dokonca sa v tom čase aj z neďalekej mešity ozvala modlitba,  vďaka ktorej sme mali naozaj nefalšovaný zážitok miestnej kultúry. Asi za 10 minút sme prišli k spomínanému ramenu Bosporu. Pamätám si na krásny malý park pri brehu rieky, kde si domáci grilovali a deti sa hrali na preliezkach. S Veronikou sme si sadli, otvorili nanuk a pozorovali túto idylickú pohodu, počas ktorej Veronika otvorila LonelyPlanet a zistila, že kúsok od nás sa nachádza stará katolícka škola. Keď sme spapali naše krásne studené nanuky, vybrali sme sa smerom ku škole. Cestou nás zastavil turecký pouličný umývač topánok,  ktorý ponúkol Veronike svoje služby zdarma. Pravdou bolo, že všetci Turci na nej nechávali oči, ale ja som im mojim pohľadom naznačil nech si dajú pohov. Verča mala na nohách šľapky a tak bolo celkom komické ponúkať jej vyleštenie topánok, ale chlapík bol vytrvalý. Asi po 5 minútach to vzdal a my sme sa mohli pohnúť dalej. Za chvíľku sme boli pri škole,  ktorá bola naozaj veľká a krásna. Pred budovou sa nachádzal neuveriteľne strmý kopec, ktorý slúžil ako príjazdová cesta. Nechápal som ako môže prejsť auto, keďže po nohách to bol celkom problém. Onedlho popri nás skutočné prechádzalo auto a ledva do toho kopca vyšlo. Spravili sme pár fotiek a pobrali sa alebo skôr kotúľali smerom dole na hlavnú cestu. Pokračovali sme ďalej popri rieke a náš cieľ bol palác TopKapi. Ide o obrovský komplex palácov, mešít fontán atd. Nevedeli sme kadiaľ sa tam presne dostaneme, ale mali sme šťastie a po asi pol hodinke sme boli na mieste. TopKapi je naozaj obrovský a rovnako obrovský bol aj počet turistov, ktorí sa tu nachádzal. Strávili sme tam asi pol hodinku, počas ktorej sme sa odfotili a poprechádzali po okolí. Kúsok pod palácom sa nachádzala rušná nákupná ulica známa ako malý Grand Bazaar. Predávali tu naozaj všetko od sladkosti cez sprchy až po rôzne umelecké predmety. 

Návštevu veľkolepého Grand Bazaru sme mali na pláne v iný deň, a tak sme odolali vytrvalým obchodníkom a nič nekúpili. Bolo asi 7 PM miestneho čašu, keď sme usúdili, že ideme späť k Ilkarovy. Kým sme našli správnu zastávku tak sme blúdili, ale našťastie po chvíli sme našli správne miesto. Vystúpili sme na našej známej ulici a ihneď sa vybrali do potravín nakúpiť niečo na večeru. Tu sme s Veronikou odštartovali našu tradíciu vo varení cestovín so zeleninou. Jedna turecka rajčina je asi ako 2-3 naše a majú naozaj vynikajúcu chuť. K tomu sme kúpili olivy, čerstvý chleba v pekárni, nejaký syr a ja som si ešte kúpil kebab za neuveriteľných 1,5 TRY. Takto vyzbrojení sme sa pobrali k Ilkarovy pustiť sa do varenia. Asi za pol hodinku sme mali na stole jedno z najlepších jedál čo sme mohli vytvoriť. Tie cestoviny s úžasne čerstvou zeleninou a chrumkavým čerstvým chlebom boli jednoducho úžasné. Keď sme dojedli a Veronika na moju radosť umyla riad, nastal čas na večerný drink, o ktorý som sa postaral ja. Z mrazničky som vytiahol jednu z našich Finlandií a v kombinácii s džúsom a ľadom išlo naozaj o ponuku,  ktorá sa neodmieta. Medzi časom prišiel aj Ilkar, ktorému som tiež hneď nalial. Ilkar nám rozprával o CS akciách, ktorých sa zúčastňuje, bol naozaj veľmi aktívny člen CS komunity. Hneď nám dal aj lístky na obrovskú CS párty na lodi, ktorej sme sa mali zúčastniť. Veľmi som sa na tu noc tešil, podľa informácii sme sa mali plaviť nočným Istanbulom na párty lodi pre asi 300 ľudí. Ilkar vravel, že ide o jednu z najväčších CS párty na svete. Takto sme sa celý večer rozprávali a každý stihol vypiť o trošku viac ako jeden pohár. S Veronikou sme začali plánovať program na ďalší deň a okolo pol noci sme sa vybrali do postele.

DAY.8

Ráno sme sa zobudili skôr a mali sme v pláne ísť na celodenný výlet na Princove Ostrovy. Tieto ostrovy boli od Istanbulu vzdialené asi hodinu a pol plavby loďou. Ilkar nám vravel, že tam jazdí

pravidelná linka každú chvíľu a je to obľúbené miesto turistov aj miestnych. Pred cestou sme ešte zabehli do potravín pre niečo na raňajky, zbalili plavky, uterák, knihu a mohli sme vyraziť. Cesta do prístavu trvala asi hodinku a na našu radosť ďalšia loď mala odplávať asi za 30 minút. Bolo úplne super, že na cestu loďou sme mohli použiť naše čipové karty na MHD a cesta stála rovnako ako každá iná. 

Takže 90 min plavby za necelé 2 EUR. Počas čakania som si kúpil tradičný turecký „pletenec“,  ktorý predávajú na každom rohu a môžete si vybrať sladký alebo slaný. Stojí 1 TRL a pokiaľ je čerstvý, tak je aj chutný. Ako som tak papal a fajčil, nastal čas na nalodenie. Čakala nás pekná asi trojposchodová loď a my sme si vybrali miesta úplne hore na terase. Plavba prebiehala pokojne, naozaj som si to užíval, lebo loďou som nešiel už dlho. Naše miesta sa ukázali ako nie práve ideálne kvôli  veľkému  vetru. Mal som so sebou bundu, ale tú dostala Veronika. Tá polku plavby prespala na mojich nohách a mne neostávalo nič iné ako fotiť čajky,  ktoré boli naučené počas letu chytať rožky od ľudí.

 Na lodi bol zákaz fajčiť, ale v Turecku to je každému jedno, a tak som si mohol bez problémov pofajčievať. Spomeniem prečo sa Princove ostrovy volajú Princove. Podľa príbehu mal sultán neposlušného princa, ktorého sultán za trest poslal samého na opustený ostrov,  kde mal žiť až do konca života. Nám našťastie vyhnanstvo nehrozilo, a keď sme doplávali na miesto boli sme naozaj radi. Vietor na mori ma prefúkol ako motor tryskového lietadla a nebolo to práve najpríjemnejšie.

 

Ihneď po vylodení nás vítali palmy, slnko a more,  ktoré spolu tvorili naozaj pekný pohľad. Podľa Ilkara sa na ostrov chodia domáci kúpať, ale asi naozaj len domáci. Voda nebola veľmi čistá a prístup do mora tvorili ostré kamene. Dúfali sme,  že keď pôjdeme ďalej nájdeme vhodnejšie miesto. Ďalšia zaujímavosť ostrova je , že tam nemôžu jazdiť žiadne motorové vozidlá okrem záchranárov. Vďaka tomu sme na cestách videli okrem áut kone s kočmi. Bol to naozaj zaujímavý pohľad. Rozhodli sme sa pre prechádzku po ostrove. Asi po dvoch hodinkách som sa rozhodol, že idem relaxovať. Veronika nebola nadšená, ale išla so mnou na miesto pri mori, ktoré sme videli počas prechádzky. Bol to kúsok trávy v tieni pod palmou pri  mori. Ihneď som sa vyzliekol a poprosil Veroniku aby ma natrela opaľovacím krémom a v spoločnosti knihy som zaľahol pod palmu. Bol to skvelý relax po týždni na cestách. Po chvíli čítania som sa započúval do šumu mora a zaspal. Zobudila ma až Veronika,  ktorá tvrdila, že za chvíľu nám odchádza loď. Mala pravdu zaspal som trošku na dlhšie ako som mal v úmysle. Spoločne sme sa vybrali do prístavu, kde sme nastúpili na loď smerujúcu späť do Istanbulu. Tentokrát sme si sadli do vnútra lode a Veronika už tradične na mne zaspala. K Ilkarovi sme prišli okolo 8 PM a ihneď sa dali do varenia tých najlepších cestovín. Na ostrove sme strávili asi 4 hodiny plus 3 hod cesta a viac menej sme nič namáhavé nerobili, ale cely deň na slnku na mňa doľahol a bol som naozaj unavený. A tak sme sa napapali naliali sme večerný drink, pokecali s Ilkarom a išli do postele. Nasáčkoval som sa do Veronikinej, ale asi za 10 minút ma opustila a išla do mojej. Ešte neprišla tá správna chvíľa :).