Stopom do Turecka part.4

 Stopom do Turecka part.4

DAY.12

Po úžasnej  noci nás ráno čakalo skoré vstávanie a balenie batohov. Rozlúčili sme sa s Ilkarom, dali si rýchlu sprchu, raňajky a ruka v ruke sme sa vydali na ďalšie stopárske dobrodružstvo. Tento krát sme mali v pláne stopovať z Istanbulu do turistami prepchatej Alanye, kde sme mali vybavený ďalší CouchSurfing. Podľa hitchwiki sa stopárske miesto nachádzalo na vzdialenej ázijskej strane, kam nás čakala dlhá cesta istanbulskými autobusmi. Naposledy sme sa rozlúčili s našou ulicou a vidali sa na cestu. Prvý autobus nás zaviedol do prístavu, kde sme si vzali loď na ázijskú stranu. Bola to naša posledná plavba Bosporom a tak sme si ju patrične vychutnávali. Po krátkej preprave sme boli na ázijskej strane, kde sme museli nájst autobus, ktorý nás dovedie na naše stopárske miesto. Keď sme po asi polhodine hľadania našli správnu zastávku, s radosťou sme zvalili batohy na zem a čakali na bus. Onedlho sme už sedeli vo vnútri a zhovárali sa s tureckým, v Rusku žijúcim obchodníkom, ktorý nám dal svoju vizitku so slovami: „Zavolajte ak budete potrebovať pomôcť.“ Cesta trvala viac ako hodinu a vystúpili sme na mieste, ktoré sa dalo považovať za miesto kde vás ani google nenájde :). Podľa hitchwiki sme mali zo zastávky na severozápad, čo nebola moc užitočná informácia. Našťastie som mal v mobile kompas a vydali sme sa spomínaným smerom. V Istanbule som mal na niektorých miestach pocit, že na nás pozerajú ako na atrakciu, ale tu som si už tým bol istý.


 Deti prestali hrať futbal, ohlásili svojich rodičov a sledovali dvoch exotov s batohmi na pleciach ako prechádzajú ich štvrťou. Boli sme naozajstná kultúrna udalosť :). Po chvíli sme prekvapivo len s pomocou kompasu prišli na správne miesto. Išlo o reštauráciu a odpočívadlo pre kamióny vedľa diaľnice. Kamiónov tu parkovalo dostatok a tak nemal byť problém nejaký stopnúť. Takmer žiaden žiaľ nešiel naším smerom, ale cesta nám dopriala a po chvíli sa jeden predsa len našiel. Bola to prvá jemne nepríjemná skúsenosť zo stopovaním. Kamionista počas cesty začal Veroniku hladkať po nohe na čo sme rýchlo zareagovali. Tureckí kamionisti sú veľmi milí ľudia, ale môžu byt dosť úchylní, preto je dobré povedať, že vaša spolucestovateľka je aj vaša manželka. Po upozornení prestal a nič vážne sa nestalo. Keďže videl, že Veronika je pre neho nedostupná, vysadil nás na najbližšom parkovisku :).Tu sme stopli prastarý nákladiak, ktorý sa ledva hýbal. Išli sme ešte naložiť nejaký tovar a vydali sa na cestu. Šofér bol starší pán a po anglicky nevedel ani slovo a tak bol problém sa dorozumieť. Počas cesty sme prechádzali dlhé hodiny cez miesta, ktoré pripomínali horúcu púšť. Vtedy som si pomyslel, že ak by nás šofér vysadil tam boli by sme poriadne nahraný. Aj napriek úplnej absencii človeka, alebo možno vďaka tomu to bolo naozaj krásne miesto. Moja, nie už len cestovná partnerka, Veronika samozrejme spala a tak z toho nič nevidela :). Medzičasom sme sa zastavili v reštaurácií na menšie občerstvenie. Boli sme na ceste už niekoľko hodín a prestávka nám všetkým padla vhod. Ako sme sa tak viezli, náš šofér zastal a nabral ďalšieho človeka. Kabína bola určená pre 2 ľudí a už sme sa tam viezli štyria. Je úžasné ako Turci rešpektujú dopravné zákony :). Celú cestu sme sa pohybovali max. 30km/hod a teraz sa naša rýchlosť ešte znížila a tak nás všetci predbiehali. Náš prastarý nákladiak dostával dobre zabrať, ale dlhú cestu zvládal bez problémov. Pozeral som von z okna  kde som si všimol, že míňame odbočku na Antalyu. Ako som si správne myslel, ujo netušil kam to vlastne chceme ísť :). Nakoniec sme skončili na benzínke pred mestom Eskisehir a môžem povedať, že na toto mesto obaja nezabudneme. Na benzínke bol jeden šofér ochotný zobrať nás priamo do mesta kde nás vyložil na autobusovej stanici. Tam sme našli internetovú kaviareň, kde sme sa snažili nájsť miesto na stopovanie do Alanye. Tento krát nám ani hitchwiki nepomohlo a my sme boli úplne stratení. Stanica bola dosť veľká a rozhodli sme sa ísť preskúmať ceny lístkov do Alanye. Tu sa nás ujal pán z jednej cestovky a stiahol nás k svojmu stánku. Bol z nás nadšený a pýtal sa odkiaľ sme, kam ideme atď. Objednal nám čaj vraj pozornosť podniku, ktorý nám prišiel vhod. Nakoniec sme neodolali vidine noci v pohodlnom autobuse s občerstvením v cene a nasledujúceho rána, kedy sme už mali byť v Alanyi. Prvýkrát sme si kúpili lístky na komerčnú prepravu. Autobus mal odchod po polnoci a my sme mali ešte asi 4 hodiny čas. Chlapík z cestovky nám išiel ukázať park, kde sme si mohli skrátiť čas. Znovu sa potvrdilo, že Turci sú veľmi milí ľudia. Park bol naozaj krásny, novo vybudovaný. V strede bolo jazero, cez ktoré prechádzal krásne osvetlený most. S Veronikou sme sa poprechádzali a sedeli na lavičke kde sme sa venovali jeden druhému :). Po krásnych chvíľach v parku sme išli späť na stanicu, kde som si kúpil veľký balík slnečnicových semiačok a sadli sme si k telke kde boli zrovna majstrovstva sveta vo futbale. Po pár hodinách na stanici nastal čas na odchod. Zobrali sme batohy a vybrali sa k autobusu, ktorý nás už čakal. Bol som prekvapený kvalitou tureckých autobusov. V každej sedačke bola malá TV kde bola hudba, filmy, hry a dokonca tam behal steward z vozíkom. Bolo to tam naozaj ako v lietadle a patrične sme si to užívali.

DAY.13

Okolo 7AM sme boli šťastne na autobusovej stanici v Alanyi. Náš hostiteľ Harun bol v práci a kľúče nám nechal v schránke. Ostávalo nám už len nájsť jeho byt. Na stanici bola internetová kaviareň a tak sme sa tam vybrali skúsiť Google maps. Po chvíli hľadania sme zistili, že Harun býva blízko a mohli sme ísť pešo. O chvíľu sme už stáli pred jeho bytom, ktorý bol vzdialený asi 5 minút pešej chôdze od najdlhšej pláže v Alanyí. V schránke sme našli kľúče a ako obvykle sme sa vybrali do sprchy. Kým bola Veronika v sprche, ja som si sadol na veľký balkón, zapálil si cigaretu a vychutnával si relax na slnku. V autobuse sme si trošku pospali, ale nebolo to nič moc a tak sme sa rozhodli ísť do postele kde sme síce nespali, ale to je jedno :). Po „oddychu“ sme zašli do obchodu kúpiť si niečo na obed. Ostali sme verní cestovinám, ale chýbala mi tam istanbulská pekáreň kde som si vždy kúpil čerstvú bagetu. Po dobrom obede sme išli na malú prechádzku po okolí. Alanya je úplne iné mesto ako Istanbul. Každý tu vedel po anglicky a všade boli samí turisti. Ruka v ruke sme spolu kráčali piesočnou Kleopatra beach kde sa opaľovalo a kúpalo viac ľudí ako bolo pekné. Po prechádzke sme išli naspäť na byt čakať nášho hostiteľa Haruna. Prišiel chvíľu po nás a hneď sme sa dali do reči. Pracoval ako sprievodca cestovnej kancelárie a chcel na brávať spolu na výlety, čo bolo úplne super. Večer nás pozval do centra Alanyie na pivko. Zaviedol nás do podniku odkiaľ bol krásny výhľad na osvetlené hradby mesta a nočné more. Medzičasom sa tam zastavil pouličný predavač ruží a ja som neodolal a kúpil jednu Veronike. Krásne dievča ako ona treba obdarovať niečím rovnako krásnym :). S Harunom sme sa rozprávali o našej ceste a ďalších plánoch. Okolo 22PM sme už boli unavení a vybrali sa spať
 

DAY.14

Ako správni lenivci sme sa ráno z postele neponáhľali a trošku si pospali. V pláne sme mali relaxačný deň, čo znamenalo váľanie sa na pláži a prechádzka po meste. Keď sme sa konečne zobudili, dali sme si niečo na raňajky a pobrali sa k moru. Pláž bola naozaj priestranná vďaka čomu sa kopa turistov nemusela tlačiť na jednej kope. Rozprestreli sme uteráky a natreli sa opaľovacím krémom, čo bolo dôležité hlavne pre mňa. Dovtedy som sa príliš s krémom neotravoval a tak som bol „jemne“ spálený vďaka čomu ma Veronika volala „rajče.“ Takto sme ležali, čítali a kúpali sa asi 2 hodiny kde nás to prestalo baviť a žalúdok vyhlásil obedný poplach. Pobalili sme sa a zašli do miestnych potravín kde sme kúpili suroviny na obed. Nebudem už písať čo sme mali myslím, že každému to je jasné :). Dobre sme sa napapali a keďže sme boli celý od soli a piesku, dali sme si rýchlu sprchu a na chvíľu zaparkovali do postele :). Po „odpočinku“ sme sa rozhodli ísť opäť na chvíľu na pláž a následne na večernú prechádzku. Na pláži sa nedialo nič zaujímavé, opisovať ležanie mi naozaj nejde :). Keď sa začalo trošku stmievať , vyrazili sme na prechádzku večernou Alanyou. Cesta do centra trvala pešo asi 20 min a počas nej sme míňali najrôznejšie obchody. Do pár z nich sme zašli, čo nie je najmúdrejšie vzhľadom na vytrvalosť tureckých obchodníkov, ktorí sa vám za každú cenu snažia niečo predať. Z Grand bazaaru sme už mali slušný skill a tak sme s nimi až také problémy nemali. Ja som mal nakúpené všetko čo som potreboval, chýbalo mi ešte zopár vecí ako napr. vodná fajka a pár suvenírov pre kamarátov. Veronika si pozerala oblečenie, náušnice a podobné veci zo ženského sveta. Po chvíli odolávania ponukám sme boli v prístave. Bolo tam mólo, na ktoré ma Veronika ťahala a mne sa tam moc nechcelo , ale zrejme nachytala skúsenosti od tureckých obchodníkov a presvedčila ma. Nakoniec sme išli do polovičky móla čo bol slušný kompromis, spravila si pár fotiek a vyrazili sme ďalej. Z prístavu bol krásny výhľad na hradby, ktoré obklopujú pobrežnú časť mesta. Zastavili sme sa ešte v pár obchodoch  a vyrazili sme späť k Harunovy. Keď sme prišli bol už doma a dali sme sa do varenia. Harunovi naše cestoviny chutili a sľúbil, že cez víkend nám spraví niečo on. Počas jedenia zavolal šoférovi autobusu v ktorom robí sprievodcu pre turistov a spýtal sa či nás môže vziať zo sebou na výlet. Šofér súhlasil a ráno na nás čakal prvý zo série Harunových super tripov.

DAY.15

Museli sme vstávať skôr, rýchlo sa obliekli a vyrazili sme pred barák kde na nás už čakal Harun. Nastúpili sme do pohodlného autobusu a vozili sa po hoteloch kde sme naberali turistov. Po naložení posledných sme vyrazili na miesto určenia. V rámci tohto výletu si turisti zaplatili za odvoz do veľkého obchodu s oblečením, kde predávali fake-y všetkých možných značiek za podľa mňa, trošku prehnané ceny :). Keď sme dorazili do obchodu, dali nám na ruku farebné náramky, ktoré označovali ku ktorému sprievodcovi patríme. Boli sme tam asi hodinu počas ktorej som Veroniku nechal samú a ja som si išiel sadnúť na terasu. Nakoniec kúpila kabelku pre sestru, na ktorú mala vďaka Harunovy zľavu. Takmer všetci vychádzali s plnými taškami z čoho mal Harun radosť, lebo mal z toho provízie. Všetci sme nastúpili do autobusu a vybrali sa na ďalšiu časť výletu. Mali sme v pláne nastúpiť na loď kde sme mali mať obed a all-inclusive drinky za pre nás zvýhodnenú cenu 0 EUR :). Keď sme dorazili do prístavu, loď na nás už čakala a ihneď po nalodení sme vyplávali po rieke, ktorá nás mala doviesť až do mora. Plavba prebiehala v pohode, dali sme si pivko a sedeli na terase lode. Asi za hodinku sa rieka skutočne napojila do mora, kde sme zažili o niečo dobrodružnejšiu plavbu. Vlny nás hádzali zo strany na stranu a ja som si to užíval.
Nakoniec sme zaparkovali kúsok od pláže, kde kotvili ďalšie turistické lode. S Veronikou sme sa išli do podpalubia prezliecť do plaviek a utekali do mora. Verčin foťák bol vodotesný a tak sme mohli spraviť zopár pekných fotiek priamo v mori. Po kúpaní sme išli naspäť na loď kde sa podával obed. Na výber boli dve jedlá a ja som si dal grilovanú rybu, ktorá chutila naozaj výborne a čerstvo. V prístave sme strávili ďalšiu hodinku, počas ktorej sme sa opaľovali a čítali. Po ďalšej hodine plavby sme zakotvili v prístave odkiaľ sme vyplávali a nastúpili sme naspäť do autobusu. Rozviezli sme turistov do ich hotelov a šofér nás potom spolu s Harunom vysadil pred jeho domom. Harun nám spravil dobrú praženicu a potom sa spýtal jeho obľúbenú otázku: „smoke or drink? “  Na pitie sme náladu nemali a tak sme sa rozhodli pre smoke. Harun išiel do svojej izby a za chvíľu sa objavil s dosť hrubým jointom. Tak sme fajčili a za chvíľu malo smoke svoj efekt a  začalo byť veselo :). Išiel som k Veronike do postele kde som imaginárnou vysielačkou s niekým komunikoval :). Našťastie som po chvíli zaspal.

DAY.16

Ráno sme vstavali ešte skôr ako v predchádzajúci deň a tento krát nás čakal výlet do asi 80 km vzdialenej Antalye. Všetko pribiehalo ako v predošlé ráno, obliekli sme sa a spoločne s Harunom sme išli pred barák kde na nás čakal autobus. Pozbierali sme hotelových hostí a hor sa do Antalye. Počas cesty sa na mňa stále usmievala mladá Holanďanka, ktorá sedela za nami. Veronika si to zrejme nevšimla, ale aj tak mohla byt kľudná, lebo moje oči hľadeli len na ňu :). Do Antalye sme dorazili okolo 9 AM a naše prvé kroky smerovali do historickej budovy kde sa predávali luxusné šperky. Každý sme dostali ID kartičku a pracovník klenotníctva nám porozprával históriu budovy a firmy. Následne sme dostali na hodinku rozchod, počas ktorej sme sa mali flákať a pozerať šperky. Nás to, ale moc nebavilo a tak sme išli do kaviarne, ktorá bola súčasťou budovy. Sadli sme si na terasu kde sme popíjali niečo chladené a ja som popri tom sledoval lietadla ktoré pristávali na neďalekom letisku. Po hodinke sme nastúpili do busu a vydali sa na ďalšiu zastávku ktorou bolo centrum Antalye. Cestou sme ešte zašli na obed do peknej reštaurácie, kde si už presne nepamätám čo sme jedli. Po obede sme vyrazili do spomínaného centra kde sme boli za pár minút. Tam nás šofér vysadil a Harun nám povedal, že máme cca. 2 hod rozchod. S Veronikou sme sa rozhodli ísť na prechádzku do historickej časti mesta. Kráčali sme po starodávnych uličkách kde nás otravovali predajcovia všetkého možného. Po asi 15 minútach sme prišli do prístavu kde sa nám zase snažili predať výlet loďou. Žiaľ nemali sme záujem a tak sme sa pobrali na neďaleké hradby kde bola reštaurácia so skvelým výhľadom na prístav. Dali sme si pivko, pri ktorom sme sa rozprávali a fotili. Pomaly sa blížil čas na odchod a tak sme sa pobrali naspäť na miesto určenia. Cestou sme si ešte sadli pri more kde nás ochotní ľudia spolu odfotili. Harun nás čakal v kaviarni kde sme sa mali všetci stretnúť. Prišli sme o pár minút skôr a tak sme zatiaľ browsovali po webe a čakali na ostatných. Naša ďalšia zastávka boli pravé turecké kúpele, na ktoré boli všetci dosť zvedaví. Ja som so sebou nemal plavky a dúfal som, že Turci to nejako vymyslia. Po príchode nás rozdelili na mužskú a ženskú časť a tam sme sa logicky s Veronikou rozdelili. My chlapi sme išli do veľkej dlaždičkami pokrytej miestnosti, ktorá pravdepodobne slúžila ako sauna. Boli tam kohútiky s vodou a vedra, bez ktorých by sme tam asi neprežili. Nikdy som moc nebol na saunu a  tam sa mi už jemne začínala z toho tepla točiť hlava. Po pár minútach pre nás prišli a ja som bol naozaj rád. To som ale netušil, že nás berú do fínskej sauny kde bola teplota ešte vyššia :). Naozaj mi nebolo moc dobre a dúfal som, že tam niekde neodpadnem. Po tejto saune nás ešte zobral späť do predošlej kde som si rezignovane ľahol a za stáleho oblievanie studenou vodou som čakal kedy nás konečne odtiaľ vytiahnu. Dvere sauny sa konečne otvorili a začali nás po dvoch vyťahovať. Išiel som ako prvý von a bol som zvedavý čo nás čaká ďalej. Pracovnici kúpeľov ma posadili na dlaždičkovú podlahu kde som si následne ľahol. Keďže som nemal plavky, ale len uterák, tak mi ho dali dole a bol so úplné nahý, čo mi bolo trošku blbé :). Začali ma drhnúť uterákom, ktorý mal povrch ako šmirgeľ, vďaka čomu zo ma dali dolu všetku spálenú kožu. Potom na mňa dali kopu bubliniek a šmirgľovali ďalej. Takto sme sa tam vystriedali všetci a následne sme sa presunuli do vstupnej haly kde sme dostali čaj. Po dopití nás čakala masáž na ktorú sme opäť chodili vo dvojiciach. Masér bol silný chlap, ktorý nám dával pekne zabrať, ale výsledný  efekt stal zato. Po masáži sme išli do šatne kde sme sa prezliekli a čakali kým budú všetci hotoví. Turecké kúpele sú šialené miesto, ale nakoniec sa cítite skvelo. Ženy absolvovali to isté čo mi a Veronika bola tiež spokojná. Ďalšia a posledná časť výletu bola večera spojená s vystúpením brušných tancov. Prebiehalo to vo veľkej hale s pódiom a jedlo bolo skvelé, drinky all-inclusive, takže každý si prišiel na svoje. Sedeli sme pri stole s mladými Holanďankami a ich rodičmi a jedna z nich sa stále na mňa usmievala. Harun sedel pri inom stole, ale prišiel nás pozrieť s pohárom Raki v ruke a čudoval sa prečo nepijeme keď to je zdarma :). Mne stačili fľaše vína na stole, z ktorých som spoločne s Veronikou spotreboval asi dve. Po úžasnom dni plnom nových zážitkov sme nastúpili do autobusu a unavení sme sa viezli späť do Alanye. K Harunovy sme prišli okolo 10 PM a ihneď išli do postele.

DAY.17

V tento deň mal Harun voľno čo znamenalo, že sme nemali na pláne žiadny úžasný výlet vďaka čomu sme si mohli aspoň dlhšie pospať. Po raňajkách a iných bežných veciach sme sa všetci traja vybrali na pláž kde sme mali v pláne stráviť väčšinu dňa. Zase som nejako nebral do úvahy slnko a za chvíľu som bol celý červený a obával sa ďalšieho rána. Raz sa mi podobne podarilo spáliť na Kréte a bolo to hrozné, lebo niekoľko dní to hrozne pálilo a nemohol som ani poriadne spať. Tento krát som mal šťastie a nič podobné sa nestalo. Späť k Harunovy sme išli okolo 5 PM, kde sme si dali večeru, sprchu a vybrali sme sa do centra. Veronika si chcela kúpiť jedno konkrétne tielko, ale chodili sme do každého obchodu a nikde ho nemali. Ja som  mal pri kúpe vodnej fajky väčšie šťastie. Rozhodol som sa pre menší model, ktorý sa dá ľahko prenášať a svoj účel plní dokonale. Po návšteve pár obchodov som si spravil prieskum cien a zaumienil si danú fajku kúpiť za max. 10 EUR. Obchodníci mi ju ponúkali aj za 60 EUR, ale to som sa hneď otočil a išiel inde. Takto som vystriedal pár obchodov a najlepšia ponuka, ktorú som dostal bola 15 EUR, ale ja som odmietol. Nakoniec sa mi to s jedným predajcom podarilo zjednať na 10 EUR, ale naozaj sa netváril nadšene kde mi fajku predával :). Veronika si kúpila ešte nejaké turecké sladkosti. Spokojní s nákupmi sme sa ešte išli prejsť do prístavu a išli sme späť k Harunovy kde sme opäť dostali otázku „drink or smoke.“ Tento krát sme zvolili prvú možnosť a vypili sme nejaké pivká. Na ďalší deň sme mali skoro vstávať a absolvovať ďalší z Harunovych hviezdnych výletov.

DAY.18

Tento krásny deň nás čakal posledný zo série Harunovych exkurzíi. V pláne bola plavba loďou spojená s obedom. Boli sme dohodnutí, že sa okolo 9AM stretneme v prístave a počkáme tam na Haruna. Cestu do prístavu sme už dobre poznali a tak sme nemali problém sa tam dostať, ale nájsť konkrétnu loď bol trošku problém a tak sme zavolali Harunovi, ktorý nám vysvetlil kde kotví. Na lodi boli len námorníci, ale Harun ich o nás informoval, vďaka čomu nás pustili na palubu. Vybrali sme si miesta na dolnom poschodí pirátskej lode. O chvíľu prišiel Harun s prvými turistami. V pláne bola okružná plavba popri pobreží Alanye. Po nalodení všetkých ľudí sme sa vybrali na cestu. Ako prvá zastávka bola jaskyňa, ktorá údajne slúžila ako skrýša pirátov. Počas plavby sme sedeli s Harunom a jeho kolegyňami a popíjali všetky možné nápoje. Nastal čas obeda, ktorý sme absolvovali na otvorenom mori. Vlny nás dosť hádzali a prvý krát mi bolo na lodi trošku nevoľno. Našťastie obed ostal vo mne a mohli sme pokračovať v plavbe. Išli sme okolo našej pláže, ktorá je najdlhšia v Alanyi. Okolo 4PM sme prišli naspäť do prístavu a išli naspäť k Harunovy. Toto bol náš posledný deň v Alanyi a tento krásny pobyt sme sa rozhodli zakončiť na večeri v reštaurácií pri Harunovom dome. Dal som si kebab v arabskom chlebe, ktorý tam hneď piekli takže bol naozaj čerstvý. Veronika si dala Turskish pizzu, ktorá tiež chutila vynikajúco. Keď som zjedol prvý kebab neodolal som a objednal si druhý. Dobre sme sa najedli a išli Harunovy kde nás čakalo nepríjemné balenie. Naposledy sme si vychutnali Alanyu, rozlúčili sa s Harunom a išli spať.

DAY.19-21

Ráno sme vyrazili na cestu tento krát späť domov. Cesta trvala 2 dni a prebiehala bez väčších komplikácií a zvládli sme ju celú stopom, bez použitia hromadnej dopravy. Bola to zatiaľ moja najdlhšia a najlepšia cesta stopom. Našiel som počas nej holku, do ktorej som sa úprimne zaľúbil a bolo nám spolu úžasne. Mali sme už naplánovaný ďalší stopársky trip, ale o tom nabudúce. Ďakujem všetkým ktorý nás viezli a hlavne našim skvelým host-om: Russel- Budapešť, Ilkar- Istanbul a Harun- Alanya. A samozrejme všetkým novým priateľom, ktorých sme spoznali na ceste a bez ktorých by nebola táto cesta taká skvela ako bola. A Stanke za korekciu :).