Stopom do Holandska- Cesta

Stopom do Holandska- Cesta

Tulipány,  ľahké drogy, krásne ženy tancujúce vo výkladoch a syry. Toto všetko je špecifické pre krajinu, ktorú som sa so svojimi túlavými topánkami a batohom na pleciach rozhodol navštíviť. Určíte viete, ktorú krajinu mám na mysli, ak nie, zistíte to v ďalších riadkoch.

 

DAY.1

Svoju púť sme začali vo Verčinom rodnom meste, Ostrave. Kúsok od jej domu bol vjazd na diaľnicu smerujúcu do Brna. Po polhodine nám zastavila dodávka do ktorej sme bez váhania naskočili. Šofér tvrdil, že smeruje do Holandska, čo sa nám nesmierne hodilo. Vysadil nás 120 km od Brna, dal nám svoje číslo a povedal, že musí ísť naložiť tovar a podvečer nás vyzdvihne v Brne. Naivne sme si mysleli, že v noci budeme v Amsterdame, ale to sme ešte netušili čo na nás „cesta“ pripravila.

Po hodine stopovania na rozpálenom slnku sa stopársky bohovia nad nami zľutovali a zoslali nám klimatizovaný mini-van, v ktorom sa viezli traja Slováci. Šofér bol starší pán, ktorý vozieval chlapov do práce. Keď sme im oznámili kam sa chceme dostať, zasmiali sa nám a pán šofér si myslel, že sme drogoví turisti smerujúci do svojho  trávnatého kráľovstva, Amsterdamu :). Boli sme vysadení pred plastovou búdou menom „Avion“ z kadiaľ sme si ešte v Ostrave dohodli odvoz až do nasej cieľovej destinácie. V Avione som po prvý krát navštívil obchod „Levné knihy“ a kúpil si výtlačok sci-fi thrilleru za neuveriteľných 9 Kč. Počas ďalších 3 hodín sme sedeli, alebo skôr ležali na pohodlných gaučoch a venovali sa únavnému nič nerobeniu.

Keď mobil odbil 5 PM, bolo na čase zavolať chlapíkovi, ktorý nám sľúbil nočný odvoz do krajiny tulipánov. Nastala situácia, ktorú som predvídal, chlapík nám nedvíhal. Skúšali sme to asi desať minút, ale bezvýsledne. Nemali sme inú možnosť ako si vynadať, že sme boli naivní a začať stopovať smerom na Prahu. Našťastie sme mali pri sebe vytlačené miesta na stopovanie z Brna, a tak sme sa vybrali na púť cez pre nás úplne neznáme mesto. S lístkami sme sa neobťažovali a natlačili sa spolu s batohmi do autobusu, ktorý smeroval na okraj mesta. Tam sme nastúpili na medzimestský autobus smerom do dediny, ktorej názov dodnes nepoznám. Viezli sme sa cez kopce, rozsiahle lúky a stále viac a viac sa vzďaľovali od civilizácie. Zrazu šofér zahlásil: „Konečná vystupovať“. Samozrejme, sme boli úplne stratený, a tak sme sa spýtali miestnych na smer. Tí nám len potvrdili našu konšpiračnú teóriu, že ujo autobusár nezastavil na zastávke kam sme chceli ísť. Rýchlo sme nasadli na ďalší autobus a pozorne sledovali zastávky, aby sme sa opäť niekam nepreviezli. Tentoraz sme vystúpili správne a po adrenalínovom behu cez frekventovanú D1 sme boli na mieste. Premávka tu bola mizerná a navyše sa spustil dážď, ktorý komplikoval náš „ťažký“ stopársky život. Z tejto situácie nás vytiahol kamionista, ktorý zaparkoval kamión v dobrom úmysle,  uľaviť si v kríku. Bol naša jediná nádej a slušne som čakal kým si uľaví. Veď uznajte, zobrali by ste stopára, ktorý by vás otravoval počas „zalievania záhradky“ ?:) Pán súhlasil, a tak sme s radosťou sme naskočili do kamiónu. Počas cesty sa spustil veľmi hustý dážď, ktorý spôsobil, že sme predbiehali osobne autá, ktoré radšej zastali na krajnici. Bolo to ideálne počasie na spánok, čo moja drahá Veronika ihneď využila. Okolo 10 PM šofér usúdil, že nastal čas na oddych a zaparkoval kamión na benzínke asi 200 km pred Prahou. Vďaka tme a hustému dažďu nemalo zmysel stopovať ďalej, a tak sme rozložili spacáky pred vchodom na benzínku, ktorý bol zakrytý strechou. V ten deň sme už chceli byť v Nemecku, ale kvôli naivite sme strávili pol dna sedením na zadku v Brne a následným stratením v malebnej českej dedinke. Okrem Nemecka sme svoje zadky ohrievali v spacákoch pred hlavným vchodom čerpacej stanice a vyslúžili sme si zopár nechápavých pohľadov od ľudí, ktorý prišli natankovať. PSY by pri pohľade na nás jednoznačné zanôtil: „Heey sexy lady, opa homeless style“  :) Nám to bolo, ale jedno a spokojne zaspali

DAY.2

Ráno o 4 AM nás zobudila teta z benzínky a veľmi čudovala prečo nocujeme pred vstupom na jej pracovisko. Rýchlo sme sa zbalili a išli skúsiť šťastie na parkovisko kamiónov. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa sa na nás usmialo šťastie a ihneď nás naložil kamionista smerujúci až do Merkelovej hniezda. Počas cesty som do „postele“ zaľahol pre zmenu ja a zobudil sa niekde pri Frankfurte. Pán šofér nás vysadil na veľkej benzínke, vďaka čomu sme nemali problém stopnúť si ďalšie auto. Tentoraz nám zastavilo osobné auto so šoférom, ktorý si značne užíval neobmedzenú rýchlosť na nemeckej diaľnici. Ani sme sa nenazdali a boli sme asi 100 km pred holandskými hranicami. Na rozdiel od predchádzajúceho dna sa nám skutočne darilo. Ihneď ako sme vystúpili, pískal na nás mladý kamionista, ktorý smeroval do Holandska. Dali sme si kávu, chvíľu posedeli na vzduchu, pofajčili a opäť nasadli do nášho „Airbusu“. Cestou sme sa dozvedeli, že ideme do Belgicka kvôli lačnejšej nafte. Bolo to dosť mimo nášho smeru, ale ako stopárom nám to bolo jedno, a tak sme boli na ceste do krajiny piva a čokolády. V Belgicku sme natankovali plnú nádrž a vydali sme sa späť do Holandska. Kamionista nás vyložil na mieste asi 10 km pred Rotterdamom, kde sa šťastie opäť obrátilo proti nám a nikto nám nezastavil. Každého sme sa pýtali, ale žiaľ nikto nebol ochotný odviesť nás do 80 km vzdialeného Amsterdamu. Po tomto neúspechu sme znížili nároky a snažili sa dostopovať do blízkeho Rotterdamu. Za chvíľu od zmeny stratégie sme pocítili deja-vu, keď nám zastalo auto s tureckou SPZ. Za volantom sedel mladý Turek, ktorého už zrejme omrzel kebab a presťahoval sa do Holandska. To ale nemalo vplyv na jeho šoférovanie, ktoré zostalo také typické turecké :). Prechádzali sme okolo futbalového štadiónu Rotterdamu, kde sa pravé skončil ligový zápas a emóciami nabití fanúšikovia sa hrnuli von. Nášmu milému Turkovi to problém nerobilo a pomedzi túto početnú skupinu ľudí jazdil podobne ako lyžiari pri svalome. Ako zázrakom sme nikoho neprešli a onedlho vystúpili na zastávke električky, ktorá nás mala doviesť na železničnú stanicu. Naša prítomnosť budila medzi domácimi fans menší rozruch a zvedavo si nás obzerali. 

Na stanicu sme prišli okolo 10 PM, ničím nestrácali čas a nasadli na vlak smerujúci do Amsterdamu. Lístok stál cca. 14 EUR a počas cesty ho nikto nekontroloval, kvôli čomu som si z chuti ponadával. Za 45 minút sme boli na hlavnej železničnej stanici jedného z najliberálnejších miest sveta. Ako prvú vec sme zahliadli ulice prepletené kanálmi a obrovské „parkovisko“ bicyklov. Mali sme namierené k nášmu hostiteľovi, ktorého sme zohnali na CoachSurfingu. Inštrukcie ako sa k nemu dostať sme mali vytlačené, ale kvôli pokročilej večernej hodine jazdili už len nočné spoje. Po chvíli hľadania počas ktorej bolo všade cítiť omamný závan zelenej rastlinky sme našli správnu zastávku. Prihovorili sa nám dvaja mladí Česi, ktorí v Amstri pracovali. Počas jazdy autobusom vytiahli sáčik trávy, za ktorý by si u nás odsedeli pekných pár rokov :). Vysvetlili nám kde máme vystúpiť a dali nám svoje čísla na ktoré sme mali volať v prípade núdze. Za chvíľu sme už klopali na dvere, ktoré nám otvoril náš hostiteľ. Bolo okolo pol noci, a tak sme sa rýchlo zvítali, osprchovali a išli do postele.

Tentoraz sme museli za náš pobyt platiť cenu 25 EUR noc/ osoba. V turistami vyhľadávaných mestách ako Amsterdam je takmer nemožné zohnať v lete tradičný coach, a tak sme sa museli uchýliť k tejto možnosti. Článok je bez fotiek, lebo z cesty žiadne nemám. V budúcom článku budú kvalitné zábery.