Stopom do Turecka part.3

Stopom do Turecka part.3

DAY.9

Ráno nás zobudili pekné vône šíriace sa celým bytom. Rozhodli sme sa vstať z posteli a ísť skontrolovať kuchyňu. Čakal nás tam Ilkar v spoločnosti jeho kamarátky z Dánska, ktorá sa mala tiež zúčastniť na CS párty. Skvelá  vôňa,  ktorá nás prebudila bola praženica, ktorú pre nás Ilkar spravil. Posadali sme sa za stôl a v naozaj medzinárodnom zložení sme sa pustili do jedla. 

 O Ilkarovaj kamarátke som sa okrem jej národnosti dozvedel, že má 23 rokov a študuje v Dánsku. Hovorila ako bola s kamarátkami v Indií a ja som ju nadšene počúval, lebo India je krajina, do ktorej určíte zavítam. Po jedle sme si išli spolu zapáliť a kŕmila ma ďalšími zážitkami z Indie. Po cigaretke som Veronike spomenul, že naša nová Dánska kamarátka je zlatá čo zrejme nebol najlepší nápad :). Na dnes sme mali v pláne návštevu Modrej mešity, Haghia Sofia a Grand bazaaru. Rýchlo sme sa vychystali a vyrazili do centra. Ako prvú sme navštívili Modrú mešitu, do ktorej sa dalo zdarma vojsť. Pred turistickým vchodom stál pomerne dlhý zástup ľudí, ale rozhodli sme sa počkať. Nakoniec sa rada hýbala naozaj rýchlo a za necelých 10 minút sme stáli pred vchodom do mešity. Tu sme si museli vyzuť topánky a ženy, ktoré mali odhalené ramená dostali šatku. Vnútro mešity pôsobilo naozaj majestátne.

Vysoké klenby boli zdobené najrôznejšími ornamentami a zlatom. Hlavná miestnosť, do ktorej sme mali prístup bola nízkym dreveným plotom rozdelená na časť pre turistov a modliacich sa. A tak sa domáci modlili a turisti fotili, čo im zrejme trošku prekážalo. Vo vnútri sme strávili asi 15 min a potom sme zamierili ku známej mešite HaghiaSophia,  ktorá bola len pár krokov od Modrej mešity. Tu sme vošli na nádvorie, kde sa tiež modlilo, spravili pár fotiek a išli ďalej. Prišli sme na malé námestie, ktoré sa ukrývalo v tieni mešity. Boli tam turistické predajne a jedna veľká reštaurácia, kde mali tradičné vodne fajky. Neodolali sme miestnemu čašníkovi, ktorý nás nalákal práve na vodnú fajku a sadli si pri ventilátor,  ktorý na nás rozprašoval vodu. V takom horúcom dni to bolo naozaj príjemné. Po chvíľke za nami prišiel čašník a pýtal sa odkiaľ sme a tak. Zrejme sme mu boli sympatickí a zdarma nám priniesol čaj. Ten tam pije každý a osobne mi celkom chutil. Nalievajú ho do asi decových pohárikov a od nášho sa líši hlavne spôsobom prípravy a silou. Onedlho nám priniesli aj spomínanú vodnú fajku, ktorá bola naozaj obrovská. Sedeli sme v tieni jednej z najznámejších pamiatok Istanbulu, fajčili obrovskú vodnú fajku a bolo nám skvelo. Čašníkovi sa asi páčila Veronika a zase prišiel na pokec. Tentokrát si s Veronikou aj zatancovali na tradičnú tureckú pesničku. Mňa z tej fajky už začínala bolieť hlava a veľkoryso som nechal Veroniku aby dofajčila zvyšok. Ja som si musel zapáliť jednu tradičnú tabakovú, aby som vyrovnal pomer tabaku a ochuteného tabaku. Po asi hodinovom relaxe v reštaurácií sme sa pobrali ďalej smerom na Grand bazaar. Včera sme prechádzali kúsok od neho, a tak sme mali predstavu, ktorým smerom ísť. 

Museli sme použiť MHD a za chvíľu sme boli na mieste. Kúsok od bazaaru sa nachádza istanbulská univerzita, ktorá má v areáli krásny park. Nanešťastie tam práve bola nejaká akcia a nepustili nás tam. To nás neodradilo a sadli sme si pod strom na lavičku, kde sme sa dali do rozhovoru z miestnymi. Pýtali sa nás odkiaľ sme, kam ideme atd. Po chvíľkovom rozhovore sme sa postavili a išli pred bránu Grand bazaaru. Kto nevie ide zrejme o najväčšie kryté trhovisko sveta, kde kúpite aj veci, o ktorých ste ani nevedeli, že existujú. Ihneď po vstupe cez nenápadnú  bránu sme boli stratení v nekonečných uličkách a kriku tureckých obchodníkov. Tí sa vám snažia predať svoje výrobky,  ktoré sú vždy zaručene najkvalitnejšie a najlačnejšie. S Veronikou sme mali v pláne aj niečo kúpiť, a tak sme sa pri pár stánkoch zastavili. Ako správna ženská si pozerala topánky a kabelky, kým ja som sa skôr venoval vodným fajkám. Po chvíli chodenia sme netušili, kde sme a pred nami boli ďalšie stovky, ak nie tisícky stánkov. Ako prvá investovala Veronika a kúpila sadu rôznych koreni. V Grand bazaari sa od vás očakáva, že cenu budete zjednávať. Niektorí obchodníci mi pripadali tak, že im celé zjednávanie ide na nervy a z dosť prehnanej ceny nechcú upustiť. Snažili sme sa zjednávať všetko a o čo najviac a keď obchodík nebol ochotný sa dohodnúť na rozumnej cene išli sme za druhým,  ktorý už bol rozumnejší. Cena sa dá bez problémov zjednať aj o 50% +.Ja som napríklad kúpil turecký med a bol som spokojný ako dobre a lacno som nakúpil, ale o pár krokov predávali to isté za lacnejšie. Takže nikdy nenaleťte na prvú lákavú ponuku, vždy si prejdite pár obchodov, kde predávajú to isté a uvidíte, kde dostanete najlepšiu ponuku. Veľmi výhodne sa tu dá nakúpiť oblečenie všetkých možných aj nemožných značiek, samozrejme ide o fake, ale naozaj na nerozoznanie od originálu. 

Nikdy tam nekupujte parfumy tiež vyzerajú originálne, ale je to len voda s troškou arómy. Po asi dvoch hodinách blúdenia a kývania hlavou, ktorým sme dávali najavo že, nič nechceme sme sa pobrali z tohto fascinujúceho miesta späť na slnkom, vysvietenú a vyhrievanú ulicu. Keď budete v Istanbule Grand bazaar je jedno z miest, ktoré navštíviť jednoducho musíte. S taškami v rukách a s pocitom výhodného nákupu sme sa vybrali späť k Ilkarovy. Našli sme zastávku a nastúpili do autobusu, o ktorom sme si mysleli, že je správny. Asi po hodine cesty sme mali pocit, že ideme nejako dlho a spýtali sa ľudí v autobuse na našu zastávku. Ujal sa nás jeden mladý pán, ktorý vedel anglicky a vysvetlil nám, že sme dosť mimo. Rýchlo s nami vystúpil a v GPS v mobile začal hľadať, kde sme to vlastne mali vystúpiť. Po chvíli zavolal kamarátovi, ktorý mu pomohol zistiť polohu našej zastávky, pretože GPS nepomohla. Podľa nových informácii sme sa dosť previezli a povedal nám názov zastávky, na ktorej mame vystúpiť a počkal s nami na správny autobus. Šoférovi povedal, že sme sa stratili a pustil nás zadarmo. Tu sa zase ukázala turecká dobrosrdečnosť. A tak sme sa viezli a viezli a naša zastávka stále nikde. Rozhodli sme sa vystúpiť, skôr ako sa zase niekam prevezieme. Ocitli sme sa v nejakej štvrti Istanbulu a začali sme sa pýtať na smer ľudí na ulici. Z 10 opýtaných nikto nevedel anglicky a tak sme sa pobrali ďalej. Skúšali sme im prečítať názov zastávky,  kam máme ísť a nakoniec niekto zareagoval a ukázal nám správny smer. Takto sme kráčali asi hodinu a po každých pár minútach sme sa pýtali na smer. Najhoršie bolo, že sme sa nemali ako dorozumieť , lebo francúzština a angličtina tu boli neznámymi pojmami. Ako sme tak prechádzali cez pomerne tmavú uličku, kde všetky pohľady smerovali na nás, na čo sme si už zvykli, lebo v tejto časti Istanbulu zrejme ešte cestovateľov nevideli. Zrazu z jedného okna vyletelo niečo veľké a kovové a pristalo to kúsok odo mňa. Verím, že tento atentát nebol úmyselný, ale račej sme pridali do kroku. Po asi dvoch hodinách blúdenia sme sa konečne dostali k Ilkarovy. Bol to zaujímavý zážitok, lebo zase sme raz zavítali na miesta, kam sa bežný turista nedostane. Večer prebiehal klasicky v znamení cestovín a večerného drinku. Na ďalší deň nás čakala veľká párty na lodi, ktorú som spomínal. Boli sme nachodení a tak som zase zaľahol Verči do postele a išiel špať. Tento krát už neutiekla, ale otočila sa chrbtom.

DAY.10

Na ďalší deň som sa zobudil do krásneho rána, ktoré bolo ešte krajšie,  keď som si uvedomil, že vedľa mňa leží Veronika. Večer nás čakala dlho vytúžená boat party, a tak sme mali v pláne cez deň regenerovať. Zašli sme si do obchodu pre niečo na raňajky a dali sa do jedla. Veronika sa rozhodla zistiť čo nové na sociálnej sieti a ja som medzitým nazbieral odvahu navštíviť tureckého kaderníka u nás na ulici. Ako som tam tak sedel, pozoroval som chlapa predo mnou a uvažoval som nad rýchlym útekom. Kaderník strčil chlapovu hlavu do umývadla, kde mu ju umýval, lepšie povedané topil ho, potom mu začal čistiť uši a nakoniec vytiahol britvu a začal ho holiť. 

U nás sa veru také niečo nevidí. Prišla rada na mňa a tak som sa usadil a rukami vysvetlil, že chcem ostrihať. Strihanie prebehlo v poriadku a keď prišla rada na strčenie hlavy do umývadla a ďalšie lahôdky rozhodol som sa, že strihanie mi úplne stačí. Za chvíľu som bol u Ilkara a išiel si umyť vlasy sám.Za chvíľu bol obed a kto uhádne, čo sme varili má bod. Áno, správne boli to už toľko ospevované cestoviny. Po obede sme si na chvíľu ľahli a oddychovali. Veronika sa rozhodla ísť do centra popozerať nejaké ženské obchody, čo sa mne samozrejme nechcelo a aj keď nerád pustil som ju samú. Dohodli sme sa kde a kedy sa stretneme pred párty. Ja som si ešte poležal a potom sme sa z Ilkarom začali pripravovať na jednu z najväčších CS party na svete. Z vaku som vylovil nejakú tú košeľu, od Ilkara som si požičal gél a bol som spokojný sám so sebou. Okolo 5 PM sme s Ilkarom nasadli do rikše a viezli sa do centra, kde bola naplánovaná stretávka. Počas cesty mi oznámil, že musí ísť za kamarátom a ja mám na starosti celé stretnutie. Dal mi do ruky CouchSurfing vlajku, povedal kde sa mám postaviť a vystúpil. Trošku ma zaskočil, ale úlohu som prijal. Keď som vystúpil s rikše, v prvom rade som išiel za Veronikou, s ktorou sme sa tam mali stretnúť. Našťastie bola v poriadku a jej krásne oči mi zase raz dali zabrať. Na stretávku sme mali chvíľu čas a ja som sa vydal hľadať zmenáreň. Po chvíli som jednu našiel a už mi nič nebránilo postaviť sa na miesto určenia a začať mávať vlajkou. Po chvíli naozaj začali prichádzať ľudia a všetkým som vysvetľoval kam sa odtiaľ presúvame atd. Za chvíľu už prišiel aj Ilkar a prevzal moju chvíľkovú rolu usporiadateľa. Po asi pol hodinke čakania sme sa vybrali do metra, ktorým sme sa mali dopraviť do Bešiktašu, kde na nás čakala loď. Keď sme vystúpili, išlo sa na spoločný nákup do veľkých potravín. S Veronikou sme mali 1l Findlandie a tak sme kúpili len nejaké džúsy, chipsy a pod.

 Keď bolo nakúpené išiel som si dať večeru do miestneho stánku s kebabmi. Po jedle sme sa všetci presunuli do prístavu, kde na nás čakala naša párty loď. Účasť bola slušná, tipujem tak na cca. 300 ľudí. Po nalodení sme prešli na horné „open-air“ poschodie, kde boli stoly hudba atd. Pri našom stole bola početná skupina z celého sveta, pamätám si ľudí s Kolumbie, Iránu, Anglicka...Všetci vyložili fľaše na stôl a mohlo sa začať. Ako sme sa tak plavili Bosporom, slnko zapadlo a zaplo sa osvetlenie mostov a aj celého Istanbulu. Hudba, ktorá tam hrala nebola presne môj obľúbený žáner, ale snažil som sa aj trosku tancovať. Po asi dvoch hodinách plavby som išiel do podpalubia na WC. 

Ďalšia vec, čo si pamätám je ako ma kamarát Kaan budil v prístave. Asi som to jemne prehnal a prespal asi 2 hodiny plavby v podpalubí na stole :). Z párty som si moc nepamätal, ale určite stála za to. 

 Prekvapivo som bol čerstvý ako rybička a okolo 11 PM sme z prístavu smerovali na after-párty do clubu, kde sme boli prvú noc. Tam sme si trošku zatancovali, ale všetci boli unavení, a tak sme sa okolo 1 AM vybrali k Ilkarovy. Ihneď po príchode som ľahol do postele a zaspal.

DAY.11

Zobudili sme sa trosku neskôr ako obvykle a čakal nás posledný deň v Istanbule. Boli sme dohodnutí s našim novým známym z lode, že nás vezme na ázijskú stranu Istanbulu.Okolo 12 PM sme sa stretli, nasadli na bus a vyrazili do Ázie.Po asi hodine a pol sme boli konečne na mieste. 

Nemali sme konkrétny plán kam isť, a tak sme sa vybrali do centra. Tam sme zašli na obed a na poštu. Po chvíľke túlania sme sa rozhodli isť na najvyššie miesto v Istanbule, z ktorého mal byť krásny výhľad na celé mesto. Kúsok sme si museli vyšľapať, ale rozhodne to stálo zato. Parkovisko bolo plné autobusov, podľa čoho som usúdil, že sme na turistami vyhľadávanom mieste. Zachvíľku som pochopil prečo.Výhľad  bol naozaj okúzľujúci a hneď sme sa dali do fotenia, tieto fotky boli výnimočne, pretože na jednej boli hneď dva kontinenty. Na kopci sa nachádzal aj park, kam sme si na chvíľu ľahli a hádzali vtákom nejaké staré rožky. Potom sme sa vybrali do reštaurácie kúsok od nás a ponúkala rovnako skvelý  výhľad. Dokonca tam boli pohodlné sedačky v tieni  stromov. Ako obvykle sme si dali čaj a pozorovali Istanbul.

 Keď sme mali tekutiny doplnené zliezli sme dole na zastávku a vybrali sa do prístavu odkiaľ  sa plavila loď späť na európsku stranu. Plavba netrvala dlho, ale čakala nás ešte dlhá cesta späť k Ilkarovy.Po vylodení sme nastúpili na autobus, v ktorom Veronika nečakane zaspala a oprela o mňa. Rozlúčili sme sa s naším novým známym a išli do potravín nakúpiť veci na posledné istanbulské cestoviny.Tie chutili ako vždy skvelo a po večeri sme išli na internet hľadať dobré stopovacie miesto na ďalší deň. Zapísali sme si potrebné údaje a išli do postele. Tento krát to už Veronika vzdala a môj bozk opätovala. Tu sa začala písať nová kapitola nášho spolucestovania, ktorá začala práve tú poslednú magickú noc v Istanbule.